Staromestské námestie je na krv zvyknuté. Len ju nemiešajte s krvou statočných.

Staromestské námestie je na krv zvyknuté. 1422 - 1621 - 1945 - 2020, to je len niekoľko míľnikov, kedy sa toto miesto stalo krvavým javiskom.   

Pri pohľade na zábery z dnešnej demonštrácie "proti vládnym opatreniam" sa neviem ubrániť jednej špecifickej spomienke. Jedným z českých pánov popravených v roku 1621 na tomto námestí bol aj Ján Jessenský, ktorý vošiel do dejín ako doktor Jessenius. Za jeho života sa stalo v Prahe mnoho historicky významných udalostí, ale jednou z menej známych je morová rana, presnejšie séria morových rán, ktoré postihovali hlavné mesto českého kráľovstva počas celého 17. storočia. 

Stredoveké morové rany boli strašné. Je ťažké si to vôbec predstaviť. Kto mohol, ušiel z Prahy na vidiek. Doktor Jesenský ostal a spolu s inými lekármi a ránhojičmi pomáhal tým, ktorí nemali z mesta kam odísť. Ale nakoniec bolo toho nešťastia priveľa. Smrť, všade samá smrť, otcovia opúšťali deti, deti opúšťali rodičov, psi vyhrabávali telá z plytkých hrobov, opustené domy, chodci umierajúci na uliciach. Nebola známa príčina, nebol známy liek ... Kto to všetko videl nemohol ostať pri zdravom rozume. 

A preto z času načas, keď trpezlivosť došla a spolu s ňou zomrela všetka nádej, keď modlitby vystriedali kliatby a lieky nahradil alkohol, rozbesnený dav, zúrivý a túžiaci po pomste za to všetko utrpenie, vyrazil do židovského mesta. "Mor ide od Židov!" tak znelo heslo a ulice starého getta sa zafarbili krvou.

O nejakých 200 rokov neskôr, prišla na východné Slovensko epidémia cholery. Ak by to nebola taká vážna vec, bolo by až smiešne čítať zápisky z tejto doby. Tam to došlo až tak ďaleko, že vypuklo roľnícke povstanie. Prvým zárodkom povstania bol študentský protest voči karanténnym opatreniam, ktoré peštianskym študentom zabránili ísť na prázdniny domov. "Medzi poddanými sa šírili názory, že nákazlivosť cholery je dezinformácia šírená ako ďalší spôsob týrania ľudu zo strany panstva." Posledným spúšťačom hnevu bola dezinfekcia studní chlórovým vápnom, ktorú sedliaci pokladali za travičstvo. A zase horeli ohne a tiekla krv. 

V poslednej dobe nad tým veľa rozmýšľam. Nejde len o tých "demonštrantov" z dneška. To zjavne bolo len pár chlapcov, ktorí si potrebovali udrieť. Ale v miernejšej forme tým žije veľká časť spoločnosti. Asi sme sa tak veľmi ako ľudia nezmenili. A to napriek všetkým tým výhodám, ktoré máme oproti ľuďom z časov minulých. 

Milan Lasica pred časom povedal úplne skvelú vec: "Keď som bol mladý, mysleli sme si, že hlúposť je spôsobená nedostatkom informácií. Dnes vieme, že tým to nebolo."

Keď je vojna, je zle, ale máme aspoň nepriateľa. Vinníka. Zlo. Príčinu všetkého nešťastia. Pandémie sú iné. Prichádzajú akoby zhora. Hneváme sa a nemáme na koho. Človek je asi bytostne nastavený tak, že vie akceptovať zlo, len ak má svoju príčinu. Zlo bez príčiny nás desí. Chápať COVID ako zbraň hromadného ničenia uniknutú z čínskeho (amerického, sionistického) laboratória je podstatne ľahšie ako chápať ho ako "vírus, ktorý sa na človeka preniesol pravdepodobne zo zvierat". Aké pravdepodobne? Z akých zvierat? 

Rovnako chápať protipandemické opatrenia ako "spôsob týrania ľudu zo strany panstva" je oveľa ľahšie ako chápať ich ako "technické opatrenia majúce za cieľ urobiť z veľkého zla o niečo menšie zlo."

Logika v takýto čas ustupuje pudom. Málokto si položí otázku, ako môže byť COVID biologickou zbraňou majúcou za cieľ vyhubiť dve tretiny populácie a súčasne byť výmyslom slúžiacim na ovládnutie ľudstva. 

Sme ako tí pražskí mešťania, sme ako tí východoslovenskí roľníci. Hneváme sa. Len aspoň sem tam by sme si mohli spomenúť na doktora Jessenia. Na muža v dlhom čiernom obleku s vtáčím zobákom, ktorý namiesto toho, aby raboval židovské domy, kropil príbytky chorých octom.